Blog

Iva Štrbová Jarošová: Moje obrazy sú stopami kráčania mojej viery

Autor: Zuzana Rigdováhodiny Prečítate približne za 9.5 minúty

„Maľovanie je vo mne bytostne ukryté“, povedala nám akademická maliarka Iva Štrbová Jarošová, nositeľka ocenenia Fra Angelico pre kresťanských umelcov. O maľbe a poctivom osobnom hľadaní Boha cez svoje diela sa s nami podelila v tomto rozhovore.

 

Bolo už vaše detstvo spojené s maľbou? Kedy ste sa rozhodli venovať maľbe profesionálne?

Asi v štyroch rokoch som odpovedala babičke na otázku, čím by som chcela byť, že chcem byť maliarkou. Mám o tom v hlave takýto záznam a že babička na to povedala, po česky „nemůžeš si vybrat něco pořádného? To jsou komedianti!“ Hlboko sa ma to dotklo a nastrašila som sa, že mi vyhovoria môj sen. Netuším, ako mi to už vtedy mohlo byť také jasné. Tak mi to Pán Boh asi dal a zároveň do istej miery zjednodušil voľbu povolania. Ešte k ranejšiemu detstvu sa mi viaže jedna spomienka, ktorú pridáva k dobru moja mama pri rodinných oslavách. A to, ako som na statku u dedka pomaľovala do výšky jedného metra kompletne celú kuchyňu po celom obvode atramentovou ceruzkou (úsmev).

Dostala som vraj výprask, netuším prečo, takmer ma odradili od výtvarnej kariéry a neviem, či si vôbec niekto všimol, čo som vlastne namaľovala. Aj mňa by to dnes zaujímalo(úsmev). Silným povzbudením ale pre mňa bolo, keď som vyhrala súťaž v škôlke. Pamätám si cenu – dostala som prekrásne zelené koráliky a presvedčenie o tom, že mám byť maliarkou, sa vo mne utvrdilo. No a ak sa profesionalita začína tým, že študujete výtvarnú školu, tak aj to bolo spojené s tortúrou. Naša prísna pani učiteľka, členka strany, si zavolala maminku do školy s tým, že jej odporučila, aby som na náboženstvo chodiť prestala, lebo že mi v deviatej triede nedá odporúčanie na strednú umeleckú školu, na čo moja maminka obdivuhodne povedala, že chodiť neprestanem a odporúčanie som teda nedostala. Pán Boh má ale svoje spôsoby, ako vydať človiečika na svoju cestu. V tom čase bol na základke u nás pán riaditeľ vášnivý fanúšik amatérskeho maľovania, ten ma mal rád. A povedal, „ja ti odporúčanie dám“, ale musíš urobiť skúšky anonymne. Z tristo ľudí som urobila skúšky ako druhá najlepšia v poradí.

Maľovanie vo mne bolo bytostne ukryté. Ale nielen to. Ako dieťa som sa prihlásila takmer do všetkých záujmových krúžkov, aké len na škole boli. Snívala som pri klavíri svoje sny, vymýšľala som si hudbu, klavír mi zostal celú strednú školu aj neskôr, vždy keď som bola nešťastne zaľúbená, a to som bola stále (smiech), vedela som hodiny a hodiny hrať.

Mám pekné a hlboké spomienky na umelcov, invenčných ľudí, s osobitnou senzitivitou a nezvyčajným videním sveta aj výzorom. Bol to môj svet.

 

Čo najradšej maľujete?

Človeka. Človeka a Človeka, teda vzťahy medzi nimi, vzťah Boha a človeka. Na túto otázku odpovedám, že som bytostný figuralista ženského rodu. Viem namaľovať krajinu, zátišie, ale moja prioritná oblasť je priestor vzťahov. Rada maľujem portréty aj portréty detí, ktoré vám veľmi na mieste neposedia. Rada mám kresbu, lebo kresba – to je stavba a cez ruku predĺžený stav duše. V mojich obrazoch poletujú esencie a náznaky ženských bytostí.

Moja dominantná technika je pastel, lebo jeho éterickosť sa najviac blíži náznakom poézie. Možno s ním pracovať so svetlom a mäkkými prechodmi. Maľujem často rukami, iba dotykmi a sťahujem „uvravenosť“ až po minimalistickú hranicu. Hovorím tomu dýchnuť cez obraz. Musí zostať čistý, ľahký, ako vydýchnutý.

Mám v sebe mnoho maliarskych podôb a zakaždým objavujem ďalšie. K človeku pribudla tvár Krista človeka.

Moja sakrálna práca, to je osobitný rozhovor na všetky moje otázky viery.A snaha vyjadriť tajomno neuchopiteľnej Božej prítomnosti závanom obrazu. Je to vec úcty.

Srtretnutie pri studni 5

Odkiaľ prichádza inšpirácia? Ako obrazy vznikajú?

Nakopený život sa stále pretláča a chcel by prehovoriť. Ale nie je to tak vždy. Niekedy mám vnútri pustú prázdnu plochu, čo nehovorí nič, a niekedy citový pretlak, ktorý nevie nájsť spôsob, ako to povedať. Je to ako tlakový hrniec, chceli by ste niečo vyjaviť, ale ruky nechcú poslúchať.

Niektoré obrazy sú motivované zvláštnym spôsobom. Niekto príde a povie: chcel by som podarovať obraz k takej a takej príležitosti. A ja potom rozmýšľam a hľadám, aká myšlienka by prehovorila práve ku tomu človeku.

Moje obrazy sú vlastne moje zhustené myšlienky. Dostávajú názov paralelne s maľovaním. Obrazy so sakrálnou tematikou vznikajú trocha inak. Sú stopami kráčania mojej viery.

„Pane, ja hľadám tvoju tvár, “ ustavične platí. A ustavične je čo objavovať, lebo je stále nová, a pritom známa a krásna. Preto ma maľovať Ježišovu tvár alebo tvár Panny Márie nikdy neomrzí. Je to náš rozhovor a ja dúfam, že bude pokračovať vo vzťahu k divákovi.

A tu by som rada poznamenala, že intuíciou hľadám ľudí s osobitnými očami na skutočnosť, ktorí umeleckým spôsobom prinášajú nový pohľad. Hlboký pohľad, ktorý nás občerství a obohatí. Z obrazov sa môžete o umelcovi veľa dozvedieť.

A rada napríklad maľujem aj deti. Hmýria sa a musíte dobre odpozorovať človiečika, aby ste ho mohli zachytiť. Každá ľudská bytosť má duševný presah, to, čo z portrétu vyžaruje, nielen vonkajšia podoba, ale vnútro človeka.

 

Kedy ste pocítili túžbu prepojiť svoju vášeň so službou Bohu? Maľovať obrazy s Božou tematikou?

Sakrálna téma je pre mňa osobitnou úlohou. Obsahuje sacrum, čiže „časť tajomstva“ a je určená napríklad do architektúry kaplnky kostola. Pred dvoma rokmi som pracovala na, pre mňa výnimočnej, úlohe: vitrážové okná, Bohostánok a ďalšie prvky do Kostola Božieho milosrdenstva vo Výčapoch-Opatovciach pri Nitre.

Skúsenosť bola veľmi prínosná a tú príležitosť si vážim, lebo mi pomohla objaviť nové možnosti vo výmaľbe spekaného skla. Život umelca je dobrodružný, treba plávať medzi vlnami nárokov rôznych poisťovní a daňových úradov, kde zvyčajne nevedia pochopiť, že nemáte pravidelný príjem, že veľa pracujete, ale honorár čaká pol roka, že kreujete poéziu medzi ruinami ekonomického a sociálneho systému.

Ľúbim ticho. Pri práci ho potrebujem. Nepúšťam si nijaké stimulačné euforické náhrady, ako rádio či peknú hudbu. Nazerám do studne vnútra, pýtam si smerom do hora silu vyjadriť veci objavným spôsobom, ktorý bude pre ľudí prínosný. Lebo umelec, ktorý tvorí iba sám pre seba, je vlastne tak trocha bez publika osamelý. Ja viem byť sama.

MORE_Milosrdenstva

 

Je pre vás takáto maľba vaša osobná cesta k Bohu?

Možno áno. Je to môj osobitný rozhovor, v ktorom hľadám, nachádzam, aj sa delím. Je to osobitné hľadanie v krajine, kde vás môže Boh prekvapiť. Ustavične hľadám ďalšiu cestu, svetlo, pár metrov dopredu.

Keď sa neodvážite na cestu, nikdy nič neobjavíte. Ľahšie sú vyjazdené koľajnice, v živote aj práci. Je to pohodlnejšie. Ale hlavnou príčinou býva strach hľadať niečo nové, alebo so svojím životom niečo urobiť.

Poviem skúsenosť z tohto roka. Mala som obdobie totálnej bezradnosti, dopadali na mňa správy z médií o invázii do Európy, a o paralelne nepochopiteľnej neschopnosti paralyzovanej Európy. Stratila identitu, vymazáva Boha, preto je rozmliažditeľná. Nemohla som spávať od úzkosti a vyhrotilo sa to takmer do paralýzy rúk, ruky prestávali fungovať, nevedela som v nich nič udržať. Nevedela som, čo robiť. Dar Božieho milosrdenstva mi vrátil schopnosť pracovať. Odvtedy viem, že aj možnosť pracovať je odmena, preto už nefrflem na prácu, aj keď sa mi práve nedarí.

Rok milosrdenstva mi dal niekoľko vzácnych príležitostí, ako sa intenzívne vrátiť k práci a dal mi odznova objaviť v sebe „farebnú maliarku“. Je to výzva k zodpovednosti za nás, za náš život, za život našich blízkych, za našu Európu, za náš svet. Za spásu sveta. Lebo svet sa zmieta v turbulenciách, a to len preto, že ľudia nechcú počúvať.

 

Venujete sa okrem maľovania aj inej umeleckej činnosti?

Áno, samozrejme. Píšem, strihám filmy a video. Píšem a občas prispievam do duchovných médií. Tiež si tvorím poéziu „do šuflíka“, ale u mňa je to iba iný spôsob obraznej reči. Pracovala som už aj pre divadlo, Detské divadlo Piky, s návrhom scény a bábok, aj pre film v trikovom oddelení.

Robila som v textilných technikách artprotisy, v technike fussingového skla vitráže. Zostal mi klavír, ale ten je trošku založený obrazmi. No a v poslednom čase sa učím za herečku, veď čo budem robiť na dôchodku? 🙂

A pokiaľ budeme považovať samotné nazeranie na svet za umelecké, s veľkými užasnutými očami, ktoré sa občas zarosia od úzkosti, tak sa venujem umeniu vlastne od rána do večera. Keď napríklad umývam riad, napadne mi koncept na architektúru alebo námet na divadelnú hru. Bežím si to napísať alebo nakresliť. Potom odpoveď na otázku „mami, kedy bude ten čaj, pre ktorý si išla do kuchyne?“ bude „asi až večer“, lebo sa mama na polceste zastavila napísať literárnu esej. 🙂

 

Aké obrazy máte rada a prečo?

Pokračovanie článku si môžete prečítať v uzamknutej časti. Ďakujeme, že nás podporujete aj prostredníctvom predplatného.

 

aurel@valabek.sk
Autor: Zuzana Rigdováhodiny Prečítate približne za 9.5 minúty „Maľovanie je vo mne bytostne ukryté“, povedala nám akademická maliarka Iva Štrbová Jarošová, nositeľka ocenenia Fra Angelico pre kresťanských umelcov. O maľbe ...
0 Comment

Leave a Comment