Blog

Zdokonaliť sa alebo sa prijať taký, aký som?

Cesta z narcistického väzenia

Lucia Kubinová

(Kubinová, L. (2015). Zdokonaliť sa alebo sa prijať takým, akým som? Cesta z narcistického väzenia. In Existencia – časopis o existenciálne analytickej psychoterapii, č. 2, s. 28)

 

V psychoterapeutickom procese klientov, ktorí sa potýkajú s narcistickými tendenciami či so závažnejšou narcistickou poruchou osobnosti, je kľúčové sa postupne stále viac priblížiť k skutočnému ja, hlboko driemajúcemu pod vrstvou obranných mechanizmov. Vzhľadom k tomu, že súčasná spoločnosť priamo alebo nepriamo podporuje narcistické tendencie, je pre týchto klientov veľkou výzvou postupné vzdávanie sa grandiózneho, no zároveň nesmierne krehkého sebaobrazu. V atmosfére tlaku na výkon (najmä vo veľkých korporátnych podnikoch) a popierania svojich skutočných potrieb a tvorivého jedinečného sebavyjadrenia, sa takáto osobnosť o to viac zaplieta do zacykleného striedania obdobia veľkej snahy sa zviditeľniť v úspechu, a následného vyčerpania, sebapodceňovania a upadania do depresie. Jeden z klientov túto situáciu popísal takto:

Viete, v tejto dobe musíte mať buď známosti niekde vysoko, veľmi široké lakte, alebo sa musíte úplne prispôsobiť. Inak nie ste nič.“

Človek s nalomenou sebaúctou a zranenou vlastnou hodnotou osciluje medzi krajnými extrémami, aby si aspoň na nejaký čas akú – takú sebaúctu získal, no často sa to deje za cenu siahania na dno svojich síl. Spomínaný klient do terapie prichádza práve kvôli ťažko znášanej únave, nespavosti, frustrácii a depresii. V tomto momente sa však paradoxne môže diať počiatok hlbokej transformácie, pretože dlhodobo používané mechanizmy prestávajú fungovať. Pri vhodnom a dobre načasovanom terapeutickom postupe, pri dostatočnej motivácii klienta a tiež jeho otvárajúcej sa sebareflexii, je možné postupne sa z bludného kruhu vymaniť. Práve chvíľa, kedy klient vidí prázdnotu osamelého života, neschopnosť sa uvoľniť a vychutnávať bežný deň, kedy aspoň s časti vidí, ako veľmi obetoval svoj životný čas spoločenskej roli, sa stáva začiatkom jeho cesty k sebe samému.

Stretávame sa tu však s veľmi podstatnými otázkami. Ak narcistická dynamika spočíva práve v urputnej snahe a úsilí zachovať svoj sebaobraz, čo následne vedie k vyčerpaniu a depresiám; aké miesto bude mať úsilie klienta v psychoterapii? V čom bude jeho snaha? Kde tu bude mať miesto práca na sebe a kde konečne opustenie výkonu a spočinutie vo svojom vnútri? Bude autenticita vyžadovať vôľové úsilie, aby sa mohla konenče prejaviť? Alebo pôjde skôr o to, aby sa opustením snáh po dokonalosti ukázala sama? A napokon kde je hranica medzi tou žiaducou snahou sa v procese posunúť a nevyhnutným ponechaním vnútorných obsahov, aby boli odžité bez tlaku k nim niečo pridávať?

Psychoterapia je pre klienta liečivá veľmi špecifickým vzťahom. Ten sa stáva priestorom pre postupné opúšťanie krvopotného udržiavania dokonalej fasády a prijatím vnútornej skutočnosti takej, aká je. Klient v terapeutickom vzťahu zisťuje, že nie je posudzovaný, hodnotený, nemusí plniť niečiu prestavu. No zároveň tento vzťah kladie na neho iný druh nároku. Dlhodobé pravidelné prichádzanie na stretnutia si žiada určitú disciplínu a trpezlivosť. Pri klientových očakávaniach okamžitého riešenia jeho problémov sa môže objaviť tlak na výsledky, spochybňovanie a nedôvera voči terapeutiovi. Nehovoriac o tom, že krehký sebaobraz sa v priebehu procesu začne rozpadať, čo so sebou ponesie vyplavovanie dávnej bolesti. Je nesmierne dôležité preto citlivo nachádzať jemnú rovnováhu medzi nárokmi kladenými na klienta a jeho bezdpodmienečným prijatím bez nátlaku. Keďže ako dieťa nezažil bezpodmienečné prijatie seba samého, je nevyhnutnosťou v terapii mu tento zážitok dať. V počiatkoch procesu to ale môže byť vzhľadom k jeho obranám veľmi ťažké, lebo jeho fasády spoľahlivo a dlho zabraňovali skutočnej medziľudskej blízkosti.

Paula (29) prichádza do terapie veľmi rozrušená, úzkostná. Hovorí, že už mesiace sa nevie z ničoho radovať, nespí, prejedá sa sladkosťami a celkovo jej pripadá, že len prežíva. Postupne stráca záujem aj o svojho priateľa, ktorý jej stavom veľmi trpí, lebo jej nevie pomôcť. Rozrušujú ju akékoľvek zvuky, chytá ju plač a zúfalstvo z malicherných vecí. Rýchlo dýcha, je roztrasená a pôsobí, akoby ju práve prevalcoval nejaký akútny stres. Napriek tomu je veľmi pekne oblečená, učesaná, namaľovaná, má krásne dekorované nechty. Napriek nedostatku spánku je denne v práci aj desať hodín. Nevie sa sústrediť na partnera a na seba, no prácu zvláda stále excelentne. Je vo vedúcej pozícii a nemôže si dovoliť, aby kvôli nej celý tím v práci kolaboval. Nevie si predstaviť, že by to tam pustila. Kto by ju nahradil? Jej požiadavka je, aby sa jej uľavilo, aby už konečne mohla spať, prestala plakávať a aby sa dal do poriadku aj partnerský život. Pokiaľ možno čím skôr, pretože potrebuje normálne fungovať. V jej tvári je badateľné sklamanie zo seba samej, že sa dostala až do bodu, kedy navštevuje „psychoša“.

V tomto prípade je veľmi zjavné to, ako sa Paula upla na spoločenskú rolu, ktorú nadsadila vlastnou predstavou o jej dokonalosti a bezchybnosti. Výkon neustále tlačený stále vyššími nárokmi na seba samu ju postupne odstavil od emocionálneho prežívania vo vzťahoch k sebe či iným. Bez citovej výživy, bez lásky a krásna duša trpí a hlási sa neúprosne cez symptómy. Paula uviazla v racionalite, firma to využila a túto tendenciu ocenila poverením novou zodpovednosťou a vyšším platom, čo si žiadalo ešte viac času stráveného v práci a ešte väčšiu obetu citového života. Pozoruhodný bol rozpor jej vnúrného stavu a vonkajšieho zjavu, ktorý ohromoval priam manekýnovskou dokonalosťou. Vzdialenosť medzi jej vnútorným rozpoložením a sebaprezentáciou sa javila byť obrovská, akoby to nebola tá istá bytosť. Skutočné self a prezentované self akoby spolu sotva držali kontakt.

Prvý a základný terapeutický cieľ u takto vyčerpaných narcisticky dynamizovaných klientov je presmerovať snahu úplne opačným smerom, a síce k zachovaniu základných životných funkcií, najmä spánku, nezriedka pomocou antidepresív. To si v niektorých prípadoch žiada vôbec prvé zlomenie predstavy o sebe – „ja psychiatra nepotrebujem“. Počiatok procesu sa často nesie v duchu neustáleho opatrného racionálneho vysvetľovania zameraného na tému prvej základnej osobnej motivácie. Bez prežitia tela neprežije ani kariéra. Komunikácia v racionálnej rovine je bezpečná, zrozumiteľná a časom aj presvedčivá, no je potrebné ju udržiavať v atmosfére neustáleho prijatia, nehodnotenia, neposudzovania, a zároveň neustáleho motivovania k pokračovaniu v procese. Terapeut je vystavený opakovaným spochybňovaniam a často i devalváciám, čo si žiada pozrieť sa podrobne na tému vlastných narcistických zranení a zvedomovanie protiprenosových mechanizmov. Duša klienta by mala v hĺbke cítiť, že je prijatá i napriek psychickým obranným mechanizmom. A vlastne to je to, čo celý život hľadá v honbe za úspechom.

Odkryť skutočné zranené ja si žiada veľa času a energie, no kľúčové je práve dospieť do momentu sebaprijatia v tom stave, aký tu vo fáze bolesti je, bez snahy ho meniť, bez snahy sa zdokonaľovať. Oblasť falošného sebaobrazu okolo autentického jadra sa rozloží a klient začne zakúšať skutočné bezútešné prázdno a bolesť vnútorného dieťaťa. Z prítomného okamihu a jeho akceptácie sa rodí tretia neutrálna sila presahujúca dva vyhrotené extrémy výkonu a vyčerpania, idealizácie a devalvácie. Ide o akési spočinutie pri sebe s uvedomením si tých vrstiev seba samého, ktoré dosiaľ nemohli byť plne prežité. Psychoterapia sa tu stretáva s veľmi prívetivo popísanou každodennou starostlivosťou o dušu u T. Moora (2007, s. 89): „Tajomstvo uzdravenia narcizmu nie je v tom, že sa vyhojí, ale že mu načúvame. Narcizmus je signálom, že duša nie je dostatočne milovaná. Čím je väčší narcizmus, tým menšia je láska.“ Terapeutický proces rozhodne nie je lineárny a rýchly, ide o dlhodobé a opakované siahanie na dávnu bolesť z odmietnutia „môjho vlastného“ rodičmi alebo inými vzťahovými osobami. A práve v bode tejto bolesti snahy a úsilia padajú. V tejto chvíli klient nemusí nič, len pri sebe ostať, neopustiť sa a postupne sám seba s celou tou škálou emócií objímať.

„Ste vyčerpaní, moji drahí, vyčerpaní zo snaženia sa i nesnaženia, a bojujete o to, aby ste opäť mohli životu dôverovať. Je to príliš veľa pre úbohý organizmus, nie je? Ste vyčerpaní a túžite po oddychu. A nie je to vaše zlyhanie, ani nešťastný omyl, ale niečo úžasné čakajúce na objatie! Vyčerpanie je číra inteligencia, a hovorí, pusť to, pusť to! Zastav to preťažké snaženie! Zastav teraz naliehanie na odpoveď. Dovoľ všetkému len tak spočívať. Daj si posvätnú pauzu. Dovoľ otázkam byť nezodpovedanými, nateraz. Dovoľ dnes priestoru v sebe dýchať. Dovoľ dnes všetkému vymknúť sa spod kontroly. Dovoľ sebe byť neschopný všetko udržať. Dovoľ sebe nevedieť, vôbec nič nevedieť. Dovoľ srdcu byť zlomené, ak to potrebuje, a telu bolieť, a duši sa prebudiť. Všetko je ok, ak to dovolíš, všetko je tu v poriadku“ (Jeff Foster).

Jadrom terapeutického procesu sa stáva postupné odžívanie bolesti z odmietnutia skutočného ja, aké sa spontánne u dieťaťa prejavovalo. Autentické prejavovanie sa bolo z rôznych dôvodov odmietané, kritizované, zosmiešňované, alebo naopak nadmieru vyzdvihované ako grandiózne. Hlboké zranenia v prípade narcizmu vznikajú skôr dlhodobým chronickým pôsobením neprívetivej atmosféry ako jednorazovou situáciou. Dieťa reaguje vytvorením kompenzačného nepravého ja, postupne sa formujúceho do krehkého, no veľmi tvrdo udržiavaného sebaobrazu. Sebapoňatie u narcisticky dynamizovaného človeka je viac vizuálne a pojmové ako kinestetické, preto je dôležitejšie dobre zapôsobiť a dobre vyzerať, ako sa dobre cítiť (ako sme popísali u klientky Pauly). Preto aj pozitívne prežívanie zo seba samého je často skôr záležitosťou mysle. Chýba mu v tele ukotvený kinestetický vnem (Johnson, 2007, s.135). Rohr (2001) veľmi trefne túto pozíciu nazval podľa rozprávky o princovi sediacom v železných kachliach. Princ je odrezaný od celého sveta, v samote chladných kachiel sa zaoberá len vlastnou dôležitosťou, odmieta pomocnú ruku blízkych osôb, nadraďuje sa, no zároveň trpí nesmierne hlbokou osamelosťou a opustenosťou. Je len jediná cesta, ako z kachiel môže vyjsť. Musí ho oslobodiť jemná a citlivá princezná, ktorá podnikne namáhavú a dlhú púť cez ostré sklenené vrchy (fasáda, ktorá prekrýva pravé autentické ja – Osobu) a hlboké vody (skryté emócie), musí čeliť mnohým nástrahám okolia a znášať mnohé úskalia. Napokon princa oslobodí s pomocou bytostí, ktoré predstavujú podvedomých radcov. Touto krásnou metaforou opisuje Rohr časti duše narcisticky zraneného človeka. Ubolená časť človeka uzatvorená v kachliach je zakliata ježibabou, ktorá predstavuje chladnú a manipulujúcu matku. Druhá časť duše je obetavá princezná, ktorá miluje bezpodmienečne a plne sa oddáva svojej úlohe – oslobodiť princa. Obidva aspekty tvoria sami o sebe extrém, v realite nesie princ často podobu mužského narcizmu prejavujúceho sa velikášstvom (nedotklivý typ nereagujúci na potreby iných) a princezná podobu ženského narcizmu, ktorý sa ukazuje sebaobetovaním (ostražitý typ sledujúci úzkostlivo potreby iných). Keď sa ale spoja poučení jeden od druhého v atmosfére lásky a odpustenia (srdce ako miesto zjednotenia racionality a emocionality) , nastáva hlboká alchýmia. Spoločne zdolávajú náročnú cestu domov, dokážu komunikovať, radiť si a zvládať nástrahy na svojich cestách.

Ak Rohr popisuje cestu z narcistického väzenia ako cestu plnú úsilia, ale zároveň je tu nutné opustenie výkonu a spočinutie v atmosfére neusilovania, ako to správne chápať?

Príbeh rozpráva o princezninom nesmiernom úsilí, znášaní príkoria a odmietania. Táto časť duše sa skutočne musela veľmi namáhať na ceste za šťastím a láskou. Práca na sebe zahŕňa odvahu pozrieť sa na dávnu bolesť, od ktorej sa zranené ja odvracalo a nechcelo ju už nikdy opäť zažiť. Postupné ponorenie sa do reálnych autentických emócií si žiada určitý druh úsilia. Je to úsilie tej časti bytosti, ktorá cíti, dotýka sa seba v emocionálnom prežívaní. Vlastne ani nejde o námahu v klasickom slova zmysle. „Duša neťaží nutne z dlhej a tvrdej práce alebo z poctivosti všetkého druhu. Výsledkov sa tu dosahuje skôr mágiou než úsilím“ (Moore, T., 2007, s. 137). K slovu prichádza bezpodmienečné prijatie, ktoré je onou liečivou a magicky transformačnou silou, a ktorú Moore popisuje ako hlbokú a celoživotnú starostlivosť o dušu. Úsilie venované zachovaniu fasády je mentálne úsilie princa, ktorý ulpieval na osamelom živote v chlade svojich velikášskych predstáv. Toto úsilie je nutné opustiť, aby snaha princeznej ho nájsť a objať prinieslo ovocie reálnej zmyslovej skúsenosti a emocionálneho prežívania.

Osoba, ktorú popisuje V.E. Frankl ako najvnútornejšiu silu v človeku, vnímame ako silu sebareflexie a sebaprijatia, ktoré tak veľmi v detstve klientov absentovalo. Osoba sa vynára z hlbín seba ako zdravá a žiariaca náruč v temnote dávnych bolestí. Tento obraz vnímame totožne aj s popisom vedomia u Ch. Becker (2007, s. 97), ktorá vedomie považuje za stred srdca, spájajúce hlavu, racionalitu a rozum s emóciami, túžbami a vášňami. Srdce je tak schopné integrovať časti do celku a presiahnuť ich. Franklove existenciálie (milovať, rozhodovať sa, zodpovedať) sa viažu k srdcu, kde možno vnímať hlas svedomia ako orgánu zmyslu. Zjednotenie mentálneho sveta princa a emocionálnej odovzdanosti princeznej sa deje práva v mieste srdca – bezpodmienečnej lásky (princ a princezná sú časti jednej bytosti). Princezná totiž prichádza za princom na miesto jeho mentálneho uzatvorenia a naplňuje ho citom. Osoba sa v tomto zjednotení môže pozrieť na seba samu, brať seba do náruče, prežívať emócie, porozumieť si a ostať autentickou v zázemí seba samej už bez hrozby opustenia či odmietania.

Pre Paulu bude nesmierne dôležité, aby dala priestor onej princeznej v sebe, ktorej bude umožnené sa usilovať prejsť cez ostré vrchy a hlboké vody, aby našla a vyslobodila svojou bezdpodmienečnou láskou uväzneného princa. Dve sily spojené v centre srdca zcelia jej dve rozdelené časti, ktoré boli spočiatku od seba také vzdialené.

Integrita je paradoxná zmesica zraniteľnosti a sebadôvery, ktorá umožňuje na charaktere pracovať.“ (Becker, Ch., 2007, s. 110).

 

Literatúra:

Becker, Ch.: Jádro věci, individuace jako etický proces. Brno, Emitos 2007. ISBN 978-80-9037115-8-3.

Frankl, V. E.: Lékařská péče o duši. Brno, Cesta 2006. ISBN 80-7295-085-1.

Herman, E., Houbová, P., Preiss, M., Praško, J.: Narcistická porucha osobnosti. In Psychiatria pre prax, č. 1., 2005, s. 20 – 26.

Johnson, S. M.: Charakterové typy člověka. Brno, Computer Press 2007. ISBN 978-80-251-1521-3.

Moore, T.: Kniha o duši. Praha, Portál 2007. ISBN 978-80-7367-252-2.

Rohr, H, P.: Narcismus – vnitřní žalář. Praha, Portál 2001. ISBN 80-7178-450-8.

aurel@valabek.sk
Cesta z narcistického väzenia Lucia Kubinová (Kubinová, L. (2015). Zdokonaliť sa alebo sa prijať takým, akým som? Cesta z narcistického väzenia. In Existencia – časopis o existenciálne analytickej psychoterapii, č. 2, s. 28)   V psychoterapeutickom procese ...
0 Comment

Leave a Comment